Šerm

Rekonštrukcia pôvodného európskeho šermu mečom je už dlhý čas na vzostupe. Možno z rovnakého dôvodu, z akého v 19. storočí zaliala Európu vlna neogotiky – romantika. Meč je považovaný za priamu a čestnú zbraň s hlbokou symbolikou a v niektorých dobách a kultúrach užíval takmer mystickú úctu. Meč bol nástroj primárne určený na zabíjanie súperov, ale okrem tejto funkcie existujú aj iné, ktoré nesie dodnes. Rôzne druhy využitia tejto zbrane si následne vyžiadali vznik odlišných foriem meča. Jednou z nich je meč šermiarsky, alebo meč výcvikový, ktorý sa od meča vojenského výrazne líši. Tento krátky článok si kladie za cieľ priniesť iný pohľad na meče používané pre civilné účely a vznikol pre potreby stále sa rozrastajúcej komunity venujúcej sa oživeniu Umenia šermu (Kunst des Fechtens) z dôb neskorého stredoveku a renesancie.

(Väčšina napísaná v roku 2009, publikované a ukončené kvôli prednáške Umenie meča v Košiciach december 2010)

Pracovná verzia, bez korektúr!

V rámci našej práce s pôvodnými prameňmi sme sa podujali postupne prekladať dielo Sigmunda Ringecka a poskytnúť ho týmto článkom ďalej. Dúfame pritom, že prinesie osoh hlavne ľudom menej zbehlým v nemeckom jazyku. Motivuje nás aj skutočnosť, že väčšie množstvo ľudí z našich radov nezvláda prácu s primárnymi prameňmi - ktorú im touto cestou chceme uľahčiť. Nejde tu o doslovný preklad (akých je dostupných už viacero), ale skôr preklad s interpretáciou, spolu s našim názorom na daný text. Niektoré vety preto obsahujú slová navyše, ktoré sa v pôvodnom texte nenachádzajú, alebo naopak, niektoré vyznamovo prebytočné slová vynechávame.

Spolok šermiarov od péra – federfechtri – existoval a živo sa zapájal do diania už dlho pred vydaním majestátu pre pražských šermiarov Rudolfom II. 7. marca roku 1607. Naproti tomu ich veční rivali Markusáci sa dočkali špecialnej výsady už v roku 1487 od cisára Fridricha II., ktorá im umožňovala držať školy šermu a ostatní, ktorí sa chceli stať majstrami dlhého meča museli u nich skladať skúšky. V druhej polovici 16. storočia sú už federfechtri zavedenou spoločnosťou  známou po celej ríši.

Hans Talhoffer bol šermiarskym majstrom v južnom Nemecku 15. storočia. Je autorom niekoľkých „Fechtbuchov“ (ilustrovaných šermiarskych kníh) pojednávajúcich o spôsoboch boja s dlhým mečom, dýkou, palicou, či zápasu bez zbraní. Je súčasťou nemeckej školy šermu vychádzajúcej z učenia majstra Johanessa Lichtenauera, aj keď by sme ho mohli zaradiť medzi odklonových majstrov, ktorí si razili svoju vlastnú cestu.

Pred časom sa nám dostal do rúk dlho očakávaný manuskript nesúci označenie E.1939.65.341 a po dlhej dobe priniesol trochu vetru do našej zbierky manuskriptov šermu (dnes už okolo 50 exemplárov). Vedeli sme, že čakáme na zaujímavé dielo, ale i tak sa nám, ľudom postihnutých chorobou luštenia tajov umenia šermu, dostavil značný údiv už pri prvom pohľade do útrob tohto vzácneho diela. Článku je len krátkou správou o Ringeckovi a pozostatkoch jeho učenia.

Významnou postavou v dejinách šermu je určite aj P. H. Mair. Muž, ktorý celý svoj život zasvätil tzv. "Kunst des Fechtens". Viac o ňom , o jeho práci, dielach, ale aj o niektorých ďalších šermiarskych majstroch sa dočítate v nasledujúcom článku, ktorý spracovala členka druhého stupňa Monika Tarkošová.

Dnes sa k šermu dlhým mečom línie majstra Lichtenawera hlási čoraz viac šermiarskych, či dokonca scénicko-šermiarskych skupín. Majster, od ktorého smrti uplynulo vyše 600 rokov, znovu nachádza svojich stúpencov. Zdá sa, že prichádza renesancia starého a brilantne vypracovaného umenia šermu, ktoré vo svojej dobe nemalo vážnejšieho konkurenta a v oblasti šermu dlhým mečom – langschwertom, nebolo nikdy prekonané. Mnohé prvky „moderných“ bojových umení stoja na základoch, ktoré poznali a používali naši európski predkovia, a teraz sa k nám vracajú skrze stále populárne východné bojové umenia.

(Článkok publikovaný v zborníku Šermiarskeho sympózia 2008, Smolenice) (Pdf verzia)