KendoV rámci aktivít na rozšírenia poznatkov členov Trnavského šermiarskeho cechu sa uskutočnil 9.6. 2009 krátky seminár o povahe a postupoch japonských bojových umení s mečom – Kendo, Kenjutsu a Iaido. Naše pozvanie prijali dvaja členovia Kendo a Iaido dojo Liptovský Mikuláš. Hodinu viedol jednotka slovenského kenda – Miroslav Mihalovič (3. dan) a asistoval mu Karol Ištok (2. dan).

V krátkosti sa preberali fundamenty japonského šermu ako pohyb, váha tela, držanie zbrane a mechanika pohybu a sekov. V praktickej časti boli predvedené ukážky Iaijustu, princípy pohybu a boja s viacerými súpermi, základné techniky Kenjustu. Dlhšie bojové situácie boli ilustrované na Kendo katách v dvojiciach. Záverom semináru bola možnosť zhliadnuť očakávaný zápas Kendo v ochrannej zbroji – bogu, s pravidlami, ktoré možno vzdialene prirovnať k športovému šermu. Kendo cvičené na plný kontakt tak predstavuje dobré sparingové cvičenie, kde sa bez väčšieho rizika, zúčastnení cvičia v správnom postrehu tempa, vzdialenosti a techniky.

Pravdepodobne vďaka rozdielnej konštrukcii japonských a európskych mečov sme pozorovali isté technické odlišnosti v oboch spôsoboch. Európsky dlhý meč (langschwert) rozširuje súbor použiteľných technik šermu o veľkú skupinu prvkov vďaka vyvinutej priečke. Evidentné dlhší langschwert posúva zbraň pri použití do vyšších polôh, spodnejšie viac zanedbáva (kvôli nevýhodnosti). Kratšia katana má sečný potenciál aj v kratšej vzdialenosti, langschwert si drží súpera ďalej od tela.

Výrazný rozdiel sme spozorovali aj pri mechanike sekov, ktorý v najbližšej dobe preveríme prakticky na testoch ostrými zbraňami. Predpokladáme, že tento rozdiel nie je spôsobený nevhodným typom seku na niektorej zo strán, ale je to len praktický následok inak formovaného ostria čepelí.

Veľmi zaujímavou zložkou výučby japonského šermu je psychológia boja. Konkrétne k tejto téme nenachádzame v materiáloch o Kunst des Fechtens Johannesa Lichtenauera až na pár zmienok ucelenejšie  ucelenejšie učenie. Možno len preto, že papier, či pergamen nebol vhodný na prenášanie týchto vedomostí.

Aj napriek zisteniu istej nekompatibility techník (Niektoré japonské techniky sa zdali neaplikovateľné proti dlhý mečom. Opačné porovnanie ešte len budeme musieť otestovať) oboch systémov, našli sme i spoločné princípy: tempo, nachreissen, absencia pevných krytov. Nemožno teda úprimne súhlasiť, s klišé, že je iba jedno umenie šermu a mnoho ciest k nemu vedie. A ak áno, tak len na veľmi abstraktnej úrovni bez prihliadnutia na charakter zbrane, či mentalitu spoločnosti, ktorá ten daný šerm rozvíja.

V konfrontácií oboch systémov budeme aj naďalej pokračovať, keďže to je jediná cesta, ako sa dopracovať k vierohodným a pravdivým poznatkom o šerme.

Týmto by sme radi poďakovali za čas a pozornosť oboch spomenutých mužov, ktorí svojou prednáškou určite prispeli k rozšíreniu poznania členov Trnavského šermiarskeho cechu.