Teória a realita šermu

Rozdiel medzi teóriou a praxou je priepastný azda v každom aspekte ľudského úsilia. Neznačí to však, že teória je na nič. V šerme existuje taktiež priepastný rozdiel medzi teóriou, tréningovou praxou a "reálnym" šermom. Dnes už nie je najdôležitejšie štúdium čistej teórie a hľadanie interpretácií v historických textoch. Toto obdobie sme prekonali, i keď vždy sa k nemu budeme vracať. Vzniká ale nová otázka, čo má byť naším ďalším cieľom pri rekonštrukcii Kunst des Fechtens?

Pre dôkladnú obnovu šermu je nutné spoznať čo najreálnejšie podmienky dobového šermu. Nanešťastie i našťastie asi nikdy neokúsime situáciu boja mečom na život a na smrť. Dnes sa snažíme priblížiť boju vo voľných sparingoch a turnajoch, kde nikto nikomu neusiluje o život.

Sparing tvorí výraznú časť tréningového procesu v  západnejších HEMA skupinách. Povedal by som, že o mnoho väčšiu ako je vo zvyku na Slovensku. V našich končinách je zvyk viac sa venovať technikám a cvičeniam dohodnutých sekvencií. V oboch prístupoch a metodikách existujú vážne nedostatky.

HEMA skupinám na západe chýba často technická pripravenosť, dostatočné vypilovaná, aby obstála náporu razantných a rýchlych útokov. Ďalší častý problém je odfláknutá práca nôh a hlavne nesystematický tréning elementárnych súčastí šermu.  Ak trénujú techniky, tak často iba teoreticky bez plného nasadenie sily a rýchlosti. Skôr ich zaujímajú komplikované krkolomné kusy ako hlavné princípy. V tomto sme však na Slovensku podobní. Spolu sa tieto nedostatky prejavia v sparingu o to viac, že ide o šerm, kde už niet času na premýšľanie. Použitie relatívne čistej techniky je vidieť len veľmi zriedka.

Oproti tomu u nás malý dôraz na voľné zápasenie vedie ku cvičeniu pre cvičenie a občas sa vytráca pôvodný zmysel akcií. Extrémne sa to prejavuje pri nacvičených sekvenciách, či kompletných divadelných dueloch, kde pri zostavovaní ešte ako tak existuje reálny zámer, ale kolotoč trénigov a vystúpení spolu s ľudskou lenivosťou zakryje často každý dobrý úmysel. Dril techník bez spätnej väzby je nebezpečný, lebo človek chytá návyky, ktoré by voľný súboj nekompromisne potrestal.

Pri tréningovom procese treba zvoliť správny pomer drilu a sparingu a súťažného zápasenia. Jeden prístup sa snaží ísť k realite, ale necvičí to čo robí šerm špecifický - techniku. Druhý prístup trénuje človeka v precíznosti, avšak k realite má veľmi ďaleko.

Otázka ako dobre simulovať reálny súboj nemá vôbec jednoduché riešenie. Neviem, či niekedy vôbec bude možné, aby sa sparing priblížil na dosah k reálnemu šermu. Prinajmenšom po fyzickej stránke, lebo vedomie súboja, kde sa ma súper snaží zabiť, výrazne mení celú psychológiu a taktiku boja.

Sparing v šerme bez zbroje je ťažký kompromis medzi ochranou výstrojou a odľahčenými mečmi a stanovenými pravidlami. Čo si budeme hovoriť, každý chránič človeka obmedzuje a sparingové meče nemajú kvôli bezpečnosti atribúty reálnej zbrane. Zvyšovanie obrnenia robí z blossfechten harnischfechten a sparingove meče nedokážu reálne vykonávať techniky pôvodného šermu. Osobne pociťujem, že aj základná ochrana tela, akou je napríklad šermiarska vesta, ma úberá o veľkú časť tak potrebnej pohyblivosti. Stále nie sme spokojní z existujúcimi riešeniami, ale je to beh na dlhšie trate a tak skoro túto časť nebude možné uzavrieť. (Aj keď robíme všetko preto aby to bolo čo najskôr.)

Školený verzus neškolený šerm

Občas možno sledovať isté rozčarovanie pri prvých pokusoch dlhoročných šermiarov o voľný súboj. Ľudia, ktorí už šermujú nejaký  čas zrazu zisťujú, že nič nefunguje tak ako pri tréningu. Dokonca sa stáva, že začínajúci šermiari majú rovnako dobré výsledky v sparingu ako tí, čo už majú za sebou 2 roky šermu. Ba niekedy aj lepšie. Na prvý pohľad sa to javí ako nelogické, ale verte, je to výsledok "nesprávneho", alebo neukončeného tréningové procesu a nie školeného šermu.

Vo voľnom súboji, vyhráva princíp nad technikou a technika napomáha fyzicky ovládnúť princípy. Kto má zvládnutý princíp dokáže ľahko porážať súperov aj bez techník. Princíp je niečo prirodzené, čo vyplýva z povahy šermu. Na druhej strane technika je niečo neprirodzené (aj keď nie nelogické), a sama o sebe neznamená takmer nič. Technika bez znalosti princípu nedokáže vyhrať súboj avšak prináša nový rozmer tam, kde končí prirodzená schopnosť človeka využívať reálne princípy v šerme. Ale aby som bol aj konkrétnejší, čo myslím pod princípmi a čo pod technikou uvediem príklad.

Princíp je napríklad časovanie útokov (Vor, Nach, Indes, Nachraissen), princíp slabý-silný (hart-waich, a popri tom schweche-sterke), princíp hľadania otvorení, princíp vpadnutia do útoku, práca so vzdialenosťou etc.

Technika je správna práca nôh, dobré ovládanie svojho ťažiska, presné sekanie, efektívne "krytie", ale aj konkrétne, ako pretáčať ruky pri duplieren, na akú hranu zachytávať absetzen, ako kĺzať po meči pri mutieren etc.

Ako vidíme, technika aj princíp pracujú na tom istom, ale z rôznych strán. Pre správnu prácu so vzdialenosťou je nutné mať dokonalú techniku pohybu nôh. Rovnako, keď viem dobre pri šerme "kráčať", zvládnem lepšie tempo Vor, Indes i Nach a Nachraissen bude 2 krát rýchlejšie s dobrým usadením ťažiska a efektívnou pracou nôh. Ale naopak, s dokonalou technikou prácou nôh, alebo vycibreným absetzen bez citu pre princíp nedokážem aplikovať takmer nič. Presnejšie absetzen, nedokážem využiť v sparingu bez správnej vzdialenosti, bez dokonalého načasovania, a bez práce sterke-schweche. Z toho plynie pre nás záver, ktorý je nutné si osvojiť.

„Princíp je nadradený technike.”

Prečo ale dokáže nováčik poraziť šermiara, ktorý ma na konte pár rokov tréningu? Kazí teda azda technika šance na úspech? Absolútne nie! Dôvody prečo tomu tak je, že sa často trénuje práve technika, nie princíp. Zoberme si príklad šermiara A bez systematického šermiarskeho výcviku — naturalista. Šermiar B, absolvoval 3 roky tréningu šermu bežným prístupom. Predpokladajme, že šermiari A a B boli na vlas rovnako dobrí pred tým, než B začal trénovať šerm. Ak sa stretnú v dueli, B bude mať myseľ plnú techník a poučiek z tréningov. Vie ako spraviť presný a dôkladný krok, či skok vpred. Vie ako spraviť správne absetzen. A na toto myslí. Oproti tomu A nevie nič, len to, že musí poraziť šermiara B za každú cenu.

Po troch rokoch tréningu šermu, dovolím si povedať, B nebude schopný použiť takmer nič z toho, čo sa naučil. Ak sa bude snažiť využiť naučené techniky, pravdepodobne ho to len viac zviaže, a bude menej úspešný. Ak sa mu ale podarí zasiahnuť, jeho útok bude viac vedomý, razantný a spôsobí väčšie zranenie (ak by išlo o reálny šerm). Šermiar A nie je ničím zviazaný, v každej situácií aplikuje najrýchlejšiu voľbu, nad ktorou nebude premýšľať. Jeho útoky budú viac náhodné, slabšie, ale pre šermiara A prekvapivé, keďže počas 3 rokov si navykol na štandardizované situácie. Celkovo teda budú šance oboch na úspech veľmi podobné, a 3 ročný šermiarsky výcvik nebude na prvý pohľad vidieť. (Tu môže nastať frustrácia, ale neodôvodnene.) Šermiar B má možnosť vypnúť naučený mód, ale keďže za 3 roky sa mu len málo vžilo do podvedomia, bude cca. na rovnakej úrovni ako šermiar A.

Teda kde je problém a ako ho riešiť? Problém je, že pri dnešnom výcviku často postupujeme zospodu nahor. Snažíme sa na zvládnutí malých detailov vybudovať veľký a precízny výsledok. Táto paradigma sa dnes často využíva všade vo športe i vo vede. Človek sa snaží ovládnuť najjednoduchšie bloky, a stavať na nich. Tento prístup je v svojej podstate výborný. Má však jednu chybu. Trvá príliš dlho. Postaviť takto od základu celý šerm, by trvalo 10 a možno i viac rokov. Použijem analógiu k športovému tancu, kam nemám tiež úplne ďaleko.

Veľa ľudí ma schopnosť dobre tancovať bez akéhokoľvek systematického tréningu. Ak počujú hudbu uvoľnia sa a tancujú prirodzene. Keď ale prídu na tanečný kurz, väčšina z nich odrevenie. Prvé 2-3 roky trénovania tanca vyzerajú skôr smiešne, a ktorýkoľvek tanečník naturalista by vyzeral lepšie, uvoľnenejšie aj bez tréningu. Opäť ten istý problém? Technika, ktorá by mala pomôcť k lepšiemu výsledku ho paradoxne ťahá dolu.

Tento paradox nie je doménou len šermu, ale každého bojového umenia, ktoré nepozná vzájomné meranie si síl v zápase. Všetky bojové umenia trénujúce len čistú techniku sú odtrhnuté od reality, a možno si ani neuvedomujú, že techniku tým skôr kazia ako rozvíjajú.

Aké je teda riešenie pre šerm a jeho tréning? Ja dúfam, že v našom tréningovom procese sa darí implementovať prístup trénovania šermu zdola v správnom pomere ku nácviku šermu zhora. Zdola značí isť do detailu, zhora ísť k podstate a cieľu. Snažíme sa ísť k cieľu komplexne, technicky, logicky a na solídnych, takmer vedeckých základoch. Avšak technika nám má iba pomôcť vykonať princípy a zúročiť tak tréning na výhru súboji.

Kto pozná stredoveké manuály šermu vie, že autori sa najviac zameriavajú na výsledok. Zasiahnuť a poraziť súpera bez vlastných zranení. Detailné technické rozpitvávanie nechávajú už na čitateľoch. Podstatné bolo pre nich zachytiť o čo ide, nie ako to presne vykonať. Fechtbuchy totiž predpokladajú skúseného a zručného čitateľa, vedeného zasvätením majstrom.

Je to dlhá cesta, ale všetci veríme, že najlepšia.