Organizácia obrany mesta Trnava v stredoveku

Trnava sa v priebehu veľmi krátkeho obdobia etablovala medzi popredné Uhorské mestá, o čom svedčí už skoré privilégium pre miestnych hostí.¹ Pre svoju zaujímavú polohu sa rovnako stáva centrom širokého spektra remeselníkov, vinárstva a najmä obchodu. Hospodársky význam takto dôležitého sídla bol natoľko závažný, že sa zakrátko začína dbať o ochranné zabezpečenie mesta tak zo strany mestského patriciátu ako aj samotného kráľa. Azda najvýrečnejším dôkazom toho, môže byť rýchle zahájenie výstavby mestského opevnenia, ktoré sa kladie už do polovice 13. storočia.² Vývoj opevnenia tak z pamiatkového, archeologického ako aj historického hľadiska zhrnulo už viacero štúdií a preto nepovažujeme za nutné sa mu naďalej venovať.³ Budeme si však hlbšie všímať na prvý pohľad menej významné veci - dokumentáciu výrobcov zbraní, samotnú organizáciu obrany a ľudí, podieľajúcich sa na ochrane mesta - ktoré však vo svojich súvzťažnostiach vytvárali predpoklad úspešnej defenzívy pred nepriateľom. Veď napokon, čo by zmohli holé múry sine hominibus telisque.

V centre našej pozornosti boli predovšetkým, pramene písomného aj hmotného charakteru spadajúce prevažne do 15. storočia, ktoré zabezpečilo ich dostatočné množstvo na uspokojivé vyriešenie nami zvolenej problematiky. V rámci písomných prameňov sa samozrejme jedná najmä o písomnosti mestskej proveniencie.

Zbrane a ich produkcia v meste

Popri analýze remeselnej výroby zbraní v Trnave si musíme bližšie špecifikovať aj jednotlivé druhy zbraní, ktoré sa používali na obranu mesta. Z tohto pohľadu sú pre nás prirodzene najpodstatnejšie zbrane umožňujúce aktívnu obranu hradieb ako základného fortifikačného zariadenia Trnavy. Preto je logická najmä prevaha strelných zbraní a to najskôr mechanických (luk a kuša), ktoré v priebehu postupujúceho 15. storočia čoraz viac nahrádzali zbrane palné.

Strelné zbrane naplno umožnili obrancovi využiť komfort poskytovaný fortifikačnými prvkami opevnenia, akými boli cimburia a strieľne.⁴ Viaceré nálezy streliek tak z kuší ako aj lukov, pochádzajúce priamo z mestského intravilánu alebo jeho bezprostrednej blízkosti, jasne dokumentujú rozšírenosť použitia týchto zbraní.⁵ Už od roku 1400 máme písomne doloženú výrobu strelných zbraní priamo v meste. Istý Mikuláš, zastávajúci až sedemnásť rokov úrad prísažného sudcu (iuratus cives), sa totižto podľa údajov mestskej knihy živil ako výrobca lukov a kuší (arcufex).⁶

Výrobcovia strelných zbraní sa v mestskej komunite tešili váženému postaveniu, ktoré pravdepodobne pramenilo z vysokých príjmov. Môžeme si to dokumentovať aj na ďalšom výrobcovi lukov a kuší – Martinovi, taktiež zastupujúceho prestížny úrad mestského prísažného. V tejto funkcii pôsobil od roku 1485 maximálne do roku 1490, no potom aj naďalej pôsobil v mestskej samospráve ako svedok rôznych vyúčtovaní. O jeho dobrom spoločenskom postavení vypovedá aj dom, v ktorom býval. Jeho dom totiž daroval v roku 1466 mäsiar Egid fare sv. Mikuláša, ktorá ho za 100 zlatých odpredala práve Martinovi. Z neskoršieho zápisu z roku 1498 vieme tento dom dokonca lokalizovať. Z jednej strany bol jeho susedom významný trnavský kožušník Osvald. Podstatnejší je však v tomto prípade jeho druhý sused, ktorým bol tiež dôležitý mešťan - zlatník Ján. O tom vieme, že kúpil svoj dom od kupca Urbana. Tu sa naše pátranie končí, pretože Urban - kým sa presťahoval do Modry - býval na dnešnom Trojičnom námestí. Dom Martina bol teda tiež na námestí a vzhľadom na jeho cenu a bývalého majiteľa muselo ísť o naozaj reprezentačnú stavbu. Sto zlatých predstavuje cenu domu, s ktorou sa nestretávame v žiadnom inom prípade. (Napríklad v roku 1525 Trnava zaplatila Pavlovi Hrnčekovi za zborenie jeho domu na moste len 34 zlatých⁷) Tomu napokon zodpovedá aj samotná poloha domu na prestížnom námestí a trhovisku. ⁸

Posledným nám známym výrobcom lukov a kuší bol Andrej. Vlastnil dom v Trnave, no vieme len, že jeho susedom bol nejaký Osvald. Samozrejme tvorčiu myseľ napadá, či nemohlo ísť tiež o kožušníka Osvalda ako v predchádzajúcom prípade, čo by samozrejme problém lokalizácie bezpečne vyriešilo. Žiaľ, toto nevieme bezpečne preukázať a ani iné zápisy nenaznačujú nič bližšie v tejto otázke. Vzhľadom na zhodnosť remesiel Andreja a Martina by však tento predpoklad mohol mať reálne korene. Prestíž tohto remeselníka podtrhuje aj fakt, že sa v roku 1501 zúčastnil zhodnotenia stavu majetkov špitála sv. Kríža mäsiarom Egidom.⁹

Druhou veľkou kategóriou militárií, využívaných pri obrane mesta boli chladné zbrane. Pri ich výrobe sa uplatňovala široká vrstva kováčov, ktorých sa nám podarilo pre 15. storočie napočítať až 14.¹⁰ Pri bežných kováčoch však treba počítať predovšetkým s produkciou úžitkových predmetov dennej potreby. V meste však fungovala aj pomerne úzka a prominentná skupinka špecializujúca sa na výrobu chladných zbraní označovaná ako gladiatores. Ich produkciu nemožno v 15. a zač. 16. storočia obmedzovať len na meče, ktoré v tomto období strácali svoj široký význam akoby naznačoval sémantický význam latinského pomenovania. Do popredia sa dostávajú skôr dlhšie zbrane vo všeobecnosti nazývané tyčové/žrďové (sudlica, halapartňa, šidlo,etc.).¹¹ Z krátkych zbraní narastá v našom regióne najmä výskyt takzvaných tesákov. Tieto zbrane boli omnoho lepšie uspôsobené na nové vojenské taktiky, pri čom meč sa po veľmi zaujímavom vývoji (nárast dĺžky, zahrotenie, predĺženie priečky), čoraz viac dostáva do role civilnej zbrane. Preto je podľa nás potrebné chápať pojem gladiator komplexnejšie, ako výrobcu chladných zbraní aj keď nemožno pochybovať, že meče zostávali naďalej v škále ich výroby. Žiaľ stopy po týchto remeselníkoch nachádzame v Trnave až na sklonku stredoveku, hoci o ich pôsobení v meste v skoršom období nemôže byť pochýb. Pri personálnej identifikácii sa konečný počet ustálil na štyroch výrobcoch, na Jánovi, mladom mečiarovi Jurajovi, Stanislavovi z Krátkej ulice a Bartolomejovi.¹² Všetci pôsobili v Trnave v prvej tretine 16. storočia. Bartolomeja dokonca zachytáva ešte neskorší tridsiatkový register z roku 1541, keď si bol nakúpiť železiarsky tovar na výrobu zbraní.¹³

Palné zbrane sa v priebehu 15. storočia tešia čoraz väčšej obľube tak v otvorených potýčkach ako aj pri dobýjaní a obrane hradov a miest. V Trnave tomu nebolo inak. Veď napokon už na vôbec prvom známom vyobrazení Trnavy z roku 1443 sú zachytení husiti pod jej múrmi, ktorých mažiare chŕlia gule na mestské hradby.¹⁴ Využitie čierneho prachu nám však dokladá aj zopár zlomkovitých písomných správ. Naďalej však zostaneme pri husitoch. V obave pred ich príchodom nakupuje Trnava v roku 1427 zásoby, medzi ktorými nechýba strelný prach, pušky a olovo.¹⁵ Z charakteru zápisu vyplýva, že prach a ručnice boli kúpené z Viedne a neboli miestnej proveniencie. Ručnice a palné zbrane sa však vyrábali aj v Trnave. A to preukázateľne od roku 1404, kedy mesto vyplatilo svojich strážnikov, spolu s puškármi (püchmeistern, püchsenmeistern). Do príprav proti husitom v roku 1427 sa tiež zapojili.¹⁶ Na dlhšie obdobie potom nemáme o palných zbraniach v meste správy a to až do marca roku 1504. Vtedy sa na radnici konalo vysporiadanie dlhov medzi mestom Trnava a významným mešťanom a šľachticom Pavlom Holým. Okrem iného sa spomína vyrovnanie dlhu mesta voči Pavlovi za prach do bombard, gule, zbrane a iné veci.¹⁷ Azda s nimi Pavol Holý kupčil? Bombardy tu možno stotožňovať s typom palných zbraní, s dnes ustáleným názvom - hradné pušky. V prípade diel, mažiarov a pušiek bolo zaužívané iné pomenovanie, hoci aj o ich výskyte v meste v tomto období nemôže byť pochýb. Za hradobné pušky hovorí aj konštrukcia strielní v hradbách.

Okrem ručných zbraní sa muselo pri obrane rátať aj s využitím obliehacích strojov , ktoré mali veľký deštrukčný účinok. Možno aj preto mesto počas roku 1397 investovalo dovedna do 52 balíst (ballistae),¹⁸ čiže strojov v podobe veľkých kuší, schopných metať tak šípy ako aj kamene.¹⁹ Využitie liatia horúcej smoly pri bezprostrednom útoku na hradby dokumentujú už spomenuté smolné nosy, ktoré boli identifikované na viacerých úsekoch hradieb.²⁰ Výrobu smoly máme podloženú aj priamo v meste, no žiaľ len v prípade jej stavebného využitia. V roku 1395 totiž mesto zaplatilo za služby pri rekonštrukcii bránky, veže a múrov za kostolom sv. Jakuba nielen murárom a tesárom ale aj výrobcom smoly (pechermeistern).²¹

Zatiaľ nedoriešenou zostáva pre nás otázka skladovania zbraní a to najmä menších- ručných. Či boli aj na tento účel využívané veže opevnenia nie je preukázateľné. Rovnako sme nenašli ani stopy po centrálnej mestskej zbrojnici (armamentarium), ktoré poznáme v iných mestách. Alebo to bolo azda úplne inak a podobne ako v Kremnici mal vlastniť každý muž poriadnu pušku a spolu so strelným prachom a guľami ju mal mať pripravenú pri svojich dverách.²²

Organizácia obrany

Ak hovoríme o obrane mesta a jej organizácii, musíme si rozlíšiť jej dve fázy. V prvom rade ide o každodenné zabezpečenie mesta tak pred vonkajším nepriateľom ako aj pred vnútornými výtržnosťami, na strane druhej je to priebeh samotnej obrany počas reálneho obliehania mesta. Začnime však poporiadku - od hlavnej osoby, od ktorej sa očakávalo udržanie mesta v bezpečí.

Ako uvádza staršia literatúra, bol touto úlohou v meste od najstarších čias poverený kapitán (capitaneus), ako hlavný vojenský veliteľ mesta.²³ Ono to však s tou úlohou hlavného veliteľa pravdepodobne nebude také jednoduché. Už medzi najstaršími zápismi mestskej knihy sa totižto objavujú hneď štyria kapitáni v rovnakom časovom období. Hovoríme teraz o roku 1402.²⁴ Keď necháme ubehnúť zopár desaťročí a dostaneme sa do roku 1480 spomínajú sa stále až traja mestskí kapitáni.²⁵ V nasledujúcom období prichádza k ich redukcii na dvoch čo sa pravdepodobne udržalo až do konca 15. storočia²⁶ a až od roku 1509, sledujeme nepretržitú a prameňmi dobre zachytenú radu mestských kapitánov v osobitej funkcii. Existenciu viacerých kapitánov v jednom časovom období by bolo hypoteticky možné vysvetliť tým, že boli v najstaršom období pridelení pre jednotlivé mestské štvrte a až neskôr dosiahla mestská správa a zamestnanecká štruktúra takú úroveň, že jediný kapitán mohol predstavovať centrálneho vojenského veliteľa pre celé mesto. S týmto názorom podľa nás korešponduje aj existencia štyroch mestských štvrtí.²⁷ Takýchto veliteľov mestských častí poznáme pod názvom štvrtníci napríklad z Kremnice, kde dozerali na zabezpečenie brán a zámkov a organizovali mužov z danej štvrti pri vojenskom poplachu.²⁸ V poslednej dobe sa Vladimírovi Rábikovi podarilo úspešne preukázať, že v prípade modelu dvoch kapitánov, vždy bol jeden kráľovským človekom šľachtického pôvodu a druhý bol volený miestnym magistrátom. Bližší archontológia tejto funkcie v Trnave nám preto isto prinesie zaujímavé výsledky. Funkčné obdobie mestských kapitánov bolo rôzne a nedá sa ustáliť. Spravidla sa však jednalo o obdobie od jedného roka do štyroch. Mestskými kapitánmi sa stávali predovšetkým príslušníci mestského patriciátu, ktorý často buď pred alebo po tejto funkcii preberali iný významný úrad - mestský prísažný (iuratus cives), starosta (burgmeister) alebo dokonca richtár (iudex).

Od najstarších čias mal kapitán k dispozícii na zabezpečenie poriadku a ochrany celú radu priamych mestských zamestnancov, ktorí boli pravidelne vyplácaní za svoje služby mestskou pokladnicou. Väčšinou sa títo služobníci v zápisoch spomínajú kolektívne, čo podľa našich skúseností naznačuje skôr ich nižší spoločenský rang. Medzi najširšiu vrstvu takýchto zamestnancov patrili strážcovia mesta (custodes civitatis), ktorých úloha bola tak obranná ako aj poriadková. ²⁹ Prirodzene predpokladáme taktiež pravidelné stráženie mestských opevnení a ich najkritickejších častí brán a bránok. Túto úlohu zabezpečovali strážcovia brán a veží, hojne sa vyskytujúci v prameňoch pod označením wachtern a torhuttern.³⁰ V mestských knihách je zachytených viacero zápisov o ich vyplatení, tie sú však často kolektívneho charakteru a ich výpovedná hodnota o mzde je teda skreslená. Každopádne však treba skonštatovať že mzda týchto strážcov nebola príliš vysoká.³¹

Okrem týchto „profesionálov“ sa na pravidelnom strážení mesta pod kapitánovým velením podieľala ešte jedna komunita a ako si ďalej povieme, nie príliš ochotne. V roku 1452 smerujú trnavskí mešťania sťažnosť gubernátorovi Uhorska Huňadymu, na komunitu trnavských Židov, ktorá odmieta po nociach vykonávať strážnu službu, hoci to bolo oddávna v meste zvykom. Huňady následne poveril mestských kapitánov aby na dodržiavanie tohto starého úzu prísnejšie dohliadali.³²

Okrem strážcov brán a Židov, dozerali na opevnenie, konkrétnejšie na mestské brány vrátnici (portarius, portulanus).³³ Na základe zápisov ako aj samotného pomenovania je nutné ich diferencovať od strážcov a ich úlohu netreba hľadať len v samotnom akte stráženia ale aj v kontrole strážcov, brán a príchodzích do mesta. Zápisy hovoria o vrátnikoch ako o konkrétnych osobách, z čoho vyplýva že sa tešili vyššiemu spoločenskému postaveniu ako strážcovia. Poznáme tak vrátnika Štefana z Malženíc³⁴ a vrátnika Valka, ktorého zápisy často označujú s prívlastkom Branik, ktorý je rozhodne slovenského pôvodu a pekne dokumentuje jeho zamestnanie.³⁵

Spomenutá štruktúra zamestnancov a židovská komunita, predstavovala stálu a preventívnu strážnu službu. V prípade konkrétneho obliehania mesta, však boli najpravdepodobnejšie do jeho obrany zapojení všetci obyvatelia mesta schopní boja. Nevieme však, akým spôsobom boli nasadzovaní na obranu hradieb, no naskytá sa len niekoľko bežných spôsobov, ktoré máme doložené v iných mestách. Najpravdepodobnejším modelom bude rozdelenie obyvateľov podľa štvrtí a k nim prislúchajúcemu opevneniu. Zodpovedalo by tomu aj spomenuté rozdelenie kapitánov pre viaceré štvrte, ktoré sme navrhli. Ďalším spôsobom, by azda mohlo byť bránenie istého úseku hradieb, bášt prípadne brán jednotlivými remeselnými cechmi, ako to poznáme napríklad z prostredia stredovekých Košíc či Kežmarku.³⁶ Cechových zoskupení na to bolo v Trnave už v stredoveku dosť.³⁷ Absentuje tu však cieľavedomé nazývanie častí mestskej fortifikácie podľa názvov cechov. Výnimku tvorí azda iba Sladovnícka brána (Malczartor) čo je zatiaľ veľmi málo. Istou formou organizácií združujúcich občanov mesta v civilnom a duchovnom živote boli aj oltárne spoločenstvá, ich podiel na obrane sa nám však pre Trnavu nepodarilo preukázať.

Počas napadnutia mesta často najímal mestský magistrát na pomoc žoldnierov, prípadne ich mestu poslal niektorý z vyšších uhorských hodnostárov ak nie sám kráľ. Je to napríklad prípad roku 1427, kedy k mestu pritiahli husiti a mesto z veľkej núdze zabezpečilo žoldnierov. Ďalšiu posilu získalo mesto od ostrihomského arcibiskupa, ktorý v tom istom čase poslal do Trnavy svojich žoldnierov.³⁸ Do mesta sa utiahol s vojakmi aj vojvoda Stibor a pán Červenokameňského panstva Wolfurth.³⁹ Pre mesto bolo však udržiavanie takejto veľkej jednotky veľmi nákladné. Dosvedčuje to rada zápisov, v ktorých si mesto vedie agendu výdavkov na žoldnierov. Ide predovšetkým o náklady týkajúce sa vína, chleba a mäsa.⁴⁰ Vieme si predstaviť že takáto jednotka dokázala veľmi úspešne narúšať mestský rozpočet. Na základe viacerých zápisov vieme, že prichádzalo k vyberaniu mimoriadnych poplatkov, ktoré mali vykryť tieto mestské výdavky.⁴¹ Už aj samotné ubytovanie žoldnierov vo vnútri mesta muselo byť veľmi náročné a nákladné. Z tohto všetkého usudzujeme, že trnavský magistrát sa usiloval skrátiť pobyt najímaných žoldnierov v meste na čo najkratší, nevyhnutný čas.

Záver

Z predkladaných dokladov je možné vidieť, že Trnava mala vytvorenú pomerne širokú základňu špecializovaných výrobcov zbraní, ktorá spolu s vyspelým vojenským a dozorným riadením vytvárala dobré podmienky na úspešnú obranu pred nepriateľom ako aj na udržanie poriadku v meste. Napriek tomu sa ani Trnava nevyhla viacerým prípadom prelomenia obrany napríklad v prípade veľa krát skloňovaného obsadenia Husitmi. Na druhú stranu už o niekoľko rokov neskôr sa jej Bratríci radšej vyhli. Ono to napokon vždy bola vojna medzi šikovnosťou útočníkov a pripravenosťou obrancov.

Literatúra

BOTŤANKOVÁ, M.: Ku topografii mesta Trnavy v 16. storočí. In.: Trnava okres a mesto. OBZOR: Bratislava 1980

ČELKO, M.: Mestské a banské právo Kremnice. Košice: Banská agentúra 2004 s. 145, 122 ISBN 80-968621-6-2

GRAVETT CH.: Medieval siege warfare. Osprey 2000, ISBN 1-85532-947-6

HALAGA O. R.:,,Dvojité Košice“ a ich opevnenie 1290 – 1990. Košice 1990

KAZIMÍR Š.: Obchod Trnavy v 16. storočí. In: Trnava okres a mesto. Zost. Šimončič J. Bratislava 1980

KLUČINA P.: Človek, zbraň a zbroj v obraze doby. Praha: Naše vojsko 1983 str. 231-252

RADVANI, H.: Stará Trnava v obrazoch. Trnava: Spolok svätého Vojtecha 1994, s. 79 ISBN 80-7162-048-3

RÁBIK, V.: Kniha farských účtov trnavského farára Václava. In: Studia Historica Tyrnaviensia IV. FF TU, Trnava 2004, s. 257-340 ISBN 80-8082-005-8

RÁBIK, V.: Mestská kniha Trnavy (1392/1393) 1394- 1530. FF TU, Trnava 2008, s. 399 ISBN 978-80-8082-158-2

RÁBIK, V.: Mestská kniha príjmov trnavskej farnosti sv. Mikuláša z roku 1495. Trnava: FF TU, Trnava 2006, s.366, ISBN 80-8082-100-3

RÁBIK V.: Mestské hradby vo svetle stredovekých písomných prameňov. In.: Monumentorum Tutela (Ochrana pamiatok) 16. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, Bratislava 2005, s. 207 – 219 ISBN 80-89079-13-X

RÁBIK, V.: Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku In.: Studia historica Tyrnaviensia VII. Trnava: FF TU 2008 s. 70 – 87 ISBN 978-8082-188-3

SOLČANSKÁ, A.: Privilégium Bela IV. pre Trnavu z roku 1238 a jeho konfirmácie. (Diplomaticko - paleografický rozbor) In.: Studia historica tyrnaviensia IV. FF TU, Trnava 2004, s. 23 - 41 ISBN 80 – 8082 – 005 – 8

SNOOK A. G.: The halberd and other European polearms 1300- 1650. Museum restaration service 1998, C98-900515-1

ŠIMONČIČ, J- WATZKA,J.: Dejiny Trnavy. Bratislava: Obzor 1988

ŠIMONČIČ, J.: Mojej Trnave, K dejinám Trnavy a okolia. B- Print: Trnava 1998, s. 420 ISBN 80-967935-1-9

VARSIK, B.: Vznik Trnavy a rozvoj mesta v stredoveku. In: Trnavskí zborník I. Bratislava 1975, str. 122

VARSIK, B.: Slovenské listy a listiny z 15. a 16. storočia. SAV: Bratislava 1956, 440 s.

WALDMAN J.: Hafted weapons in medieval and renaissance Europe. Boston 2005, ISBN 90-04-14409-9

 

Poznámky pod čiarou

1 SOLČANSKÁ, A.: Privilégium Bela IV. pre Trnavu z roku 1238 a jeho konfirmácie. (Diplomaticko - paleografický rozbor) In.: Studia historica tyrnaviensia IV. FF TU, Trnava 2004, str. 23