Šermiari a ich zbrane

Rekonštrukcia pôvodného európskeho šermu mečom je už dlhý čas na vzostupe. Možno z rovnakého dôvodu, z akého v 19. storočí zaliala Európu vlna neogotiky – romantika. Meč je považovaný za priamu a čestnú zbraň s hlbokou symbolikou a v niektorých dobách a kultúrach užíval takmer mystickú úctu. Meč bol nástroj primárne určený na zabíjanie súperov, ale okrem tejto funkcie existujú aj iné, ktoré nesie dodnes. Rôzne druhy využitia tejto zbrane si následne vyžiadali vznik odlišných foriem meča. Jednou z nich je meč šermiarsky, alebo meč výcvikový, ktorý sa od meča vojenského výrazne líši. Tento krátky článok si kladie za cieľ priniesť iný pohľad na meče používané pre civilné účely a vznikol pre potreby stále sa rozrastajúcej komunity venujúcej sa oživeniu Umenia šermu (Kunst des Fechtens) z dôb neskorého stredoveku a renesancie.

(Väčšina napísaná v roku 2009, publikované a ukončené kvôli prednáške Umenie meča v Košiciach december 2010)

Úvod

Slovo meč dnes evokuje u väčšiny stredovek, rytierstvo, turnaje a krížové výpravy. Meč je dodnes symbol feudalizmu. V počiatkoch stredoveku bol skôr výsadou nobility a ťažko by sme v európskych dejinách hľadali obdobie, v ktorom meč požíval väčšiu úctu. Postupom času sa (a v 14. až 16. storočí dokázateľne) objavujú aj meče, ktoré nie sú stavané primárne ako zbraň na zabíjanie, hoci ich účel je veľmi blízko tomuto pôvodnému cieľu. (Pre potreby tohoto článku nebudeme brať do úvahy staršie meče ranného stredoveku, či staroveku, i keď aj v tomto období zaiste dochádzalo k výcviku šermu.)

Spôsoby využitia meča by sme mohli zhrnúť v piatich bodoch:

1. Zabitie, alebo eliminácia protivníka bez ujmy na vlastnom zdraví. Najpôvodnejší účel tejto zbrane.
2. Symbol, odznak, či hodnosť. Meče dodnes slúžia ako súčasť uniforiem ozbrojených síl. Symbolika meča je s ním spjatá od jeho vzniku.
3. Scénicko-divadelná produkcia s cieľom vytvoriť imitáciu boja. Meč bol aj súčasťou mnohých divadelných predstavení od dôb stredoveku.
4. Nácvik, čí tréning techník určených na zneškodnenie resp. eliminovanie súpera. Dnes tento bod zahŕňa aj rekonštrukciu zabudnutých šermiarskych škôl.
5. Voľný šerm, kde využívame meč na porazenie súpera, alebo len na voľné zápolenie bez snahy zabiť, či poraniť – sparing.

Okrem bodu 1 sa meč  na všetky ostatné činnosti legálne používa dodnes. Tak ako dnes dávajú meče akčnosť mnohým filmom, či inscenáciám, rovnako už v stredoveku boli využívanou rekvizitou vo verejných divadelných predstaveniach. Každý z týchto piatich bodov kladie iné nároky na používanú zbraň. Pre voľný šerm je najdôležitejšia bezpečnosť, teda presný protiklad pôvodného smrtiaceho využitia. Meč ako doplnok vojenských uniforiem musí byť v prvom rade vizuálne reprezentatívny, čo pri tréningových zbraniach nehrá vôbec podstatnú rolu. Pri nácviku je najdôležitejšia simulácia reálnej zbrane pri zachovaní bezpečnostného štandardu v kompromise s výdržou zbrane pri častom použití.

Obrázok s Fechtschule z roku 1580 a jej netradičné oživenie ohňostrojovými zbraňami dokonale ilustruje divadelnosť a pompéznosť šermiarskych škôl na sklonku 16. storočia.

Schimpf vs. Ernst kampf 

Pre lepšie porozumenie šermiarstvu konca stredoveku a v renesancií sa musíme zoznámiť zbežne s pojmami fechtschule – šermiarska škola, a s komplementárnymi pojmami schimpf a ernst.

Fridrich III. dňa 10. augusta roku 1487 udelil výsadu (sonnder gnad) "Majstrom meča" (Meistern des Swerts zu Nürnberg) z Norimbergu, v ktorej sa píše:

daz nu hinfűr allenthalben inn dem heilig(e)n Reiche sich nyemannd ein Meister des Swerts nennen, Schul halten, noch umb gelt Lernen sol, Er sey dann zuuor von den Meistern des Swerts in seiner kunst probirt vnd zugelassen.

Teda každý, kto by sa chcel nazývať majstrom meča, či robiť šermiarsku škola (fechtschule), alebo za peniaze učiť, musel sa dať preskúšať u Markusákov – členov Bratstva sv. Marka. Pojmy ako fechtschule, či schulfechten evokujú inštitúciu vzdelávajúcu ľudí v šerme. Nie je to však presné. Fechtschule bývali verejné zápasenia v šerme za účelom pobavenia divákov, kde sa stretávali šermiari, ktorí chceli preukázať svoje zdatnosti v šerme dlhým mečom (langschwert), palicou (stange) a tesákom (dussack). Výnimočne sa zápasilo aj s kopiou (spieβ), halapartňami (hellebartn) a dýkami (dolch). Tento šerm nemožno zaradiť k riadnemu šermu tzv. ernst kampf, ide o viac-menej ide o hru – schimpf, čomu zodpovedajú aj používané zbrane (paratschwert, tesáky z kože) upravené pre tento účel. Zápasy zriedka kedy končili smrťou aj keď ku krvavým zraneniam pri nich dochádzalo. Často sa zápasilo do prvého krvavého zranenie a zásahy hlavy boli obzvlášť hodnotené.

Zachovalo sa nám niekoľko zápisov zo 16. storočia o školách šermu, ktoré boli často organizované popri zvláštnych a významných udalostiach ako napríklad svadba grófa a podobné oslavy (napríklad strelecký festival), alebo v niektorých mestách patrili k bežnému koloritu nedeľného popoludnia. Umelecké texty obsahujú pomerne detailné údaje, kto s kým zápasil, s akou zbraňou a výsledkom. Miestami sa v texte objavujú zmienky o použití konkrétnej techniky nemeckej školy šermu (v tomto období už nemožno hovoriť o čistom Lichtenauerovom šerme) a celkovú predstavu o šerme nám rozširuje aj celkom podrobný zoznam zakázaných techník a akcií.

Jedoch soll ein jeder wissen / was auff dieser Fechtschulen soll verboten seyn / als Ort / Knopff / Spitz / Einlauf / Armbruch / Gemächtstoß / Augengrieff / Steinworff / und alle unredliche Stück / die mancher wol zubrauchen weiß / die ich nicht alle erzehlen kan / und auch nicht gelernt habe / auch schlage mit kainer uber noch unter die Stangen / Es soll einem jeden schutz und schirm gehalten werden wie dem andern / deßgleichen will ich gebeten haben / wo ihr zween Haß und Neid zusammen trügen / die wollens auff dieser Schul nicht außfechten / sondern wo es Krafft vnd Macht hat etc.
August Vischer: Tractatus duo iuris duellici universi, 1617

Podľa textu Augusta Vischera bolo zakázané s dlhým mečom bodať hrotom, udierať hlavicou, nabiehať (einlauffen) do súpera, lámať ruky, udierať do rozkroku, strkať prsty do očí ako sa v popisovalo v niektorých zápasníckych knihách a tiež sa nemohlo hádzať kameňmi. Šermiari nesmeli útočiť pod a ponad palicu "rozhodcov", ktorá mala zaručovať ochranu.

Rozdelenie šermu na riadny boj a hru/kratochvíľu s mečmi (ernst kampf  vs. schimpf; Schimpf – scherz, kurzweil, spiel, bes. das ritterliche kampfspiel) nachádzame už v najstaršom spise k Lichtenawerovmu šermu Hs. 3227a, ktorého vznik sa datuje do roku 1389. Doposiaľ stále nemáme úplne presnú predstavu o výuke a trénovaní šermu v 15. či dokonca 14. storočí. Vzácne sú teda každé zmienky. Autor Hs. 3227a nepriamo informuje o povahe schulfechten takto:

Nůr das sy ofte eyn gefechte vorwandeln.vnd vorkeren wöllen / mit deme / das sy im newe namen geben / itzlicher noch seyme hawpte / vnd das sy weitvmmefechten vnd paryrn irdenken / vnd oft vör eynem haw / czwene ader dreye tuen / nůr durch wolstehens wille do von sy von den vnvorstendigen gelobt wollen werden // mit dem höbschen paryrn vnd weitvmmefechten / als sy sich veyntlich. stellen / weite vnd lange hewe dar brengen / lanksam vnd trege / mit deme sy sich gar sere vorhawen vnd zeůmen / vnd sich auch do mite vaste blos geben wen sy keyne mosse yn irem fechten nicht haben / vnd das gehört doch nicht czu ernstem fechten / zonder czu schulfechten durch vbunge vnd gebrawchunge wille mochte is wol etzwas gut seyn / Aber ernst / vechten wil risch .schlecht vnd gar.gerade dar gehen / an alles lassen vnd zůmenůss./ zam noch eynem snuren / ader zam itzlichs besunder gemessen vnd gewegen were / Wen sal eyner eynem slaen ader stechen / der do vor im stet Zo hilft in io.keyn slag ader stich / hindersich / ader neben sich / noch keynerley weitvechten.ader vil hewe / das mit eyme möchte enden
(Hs. 3227a, Nürnberg, cca. 1389 folio 14r)

V citáte píše anonymný autor o leychmaistroch (podvodníkoch), ktorí nemajú správnu mieru a vykonávajú dlhé a pomalé seky, odkrývajú sa, robia namiesto jedného seku dva, či tri, len aby boli chválení nevedomými. Ich „pekný šerm“ je stavaný pre efekt, čiže na schulfechten, či na cvičenie, ako na riadny boj (ernst kampf), ktorý vyžaduje priamosť a jednoduchosť. Môžeme sa teda domnievať, že už v druhej polovici 14. storočia existovali zabehnuté fechtschulen, v ktorých sa jednotlivci snažili nielen poraziť súpera, ale aj sa blysnúť akciami zaujímavými pre oko laického diváka. Stretnutia v takýchto súbojoch boli dobrou a relatívne bezpečnou príležitosťou na tréning a cibrenie sa v boji, technike, postrehu a šermiarskom cítení.

Rovnako ako sa z pôvodných turnajov, ktoré boli reálnymi bitkami v menšom, stáva časom kratochvíľa šľachty, v ktorej je smrť zúčastneného už iba výnimkou, začína aj šerm postupne (ale paralelne) dostávať novú, bezpečnejšiu podobu. Vzniká tak nová športovejšia vetva šermu, a možno aj prvé systematicky budované a zapisované bojové umenie. Športové poňatie slúži na cvičenie techniky a postrehu, ak je cvičené v správnej forme a zachováva všetky princípy riadneho boja. Avšak pri neustálom nacvičovaní techník do dokonalosti bez priamej konfrontácie s reálnym ohrozením, či zranením, ľahko niektorí (označovaní ako leychmeistri) skĺzli k cvičeniu techniky pre techniku a k vymýšľaniu nových, oku lahodiacich, avšak zbytočných a v boji nepoužiteľných techník. Tento jav sa v istej miere vyskytuje vo všetkých moderných bojových umeniach, kde už nejde o život, či zranenie súpera.

Na inom mieste spomenutého diela nachádzame výrazne kladný postoj k cvičeniu. Autor radí cvičiť sa čím viac v hre (schimpf), čo sa o to viac uplatní v riadnom boji (ernst), lebo cvičenie učí dobre aj bez Kunstu (umenia, techniky) ale technika bez cvičenia nie je priveľmi platná.

Vnd vbe dich dorynne deste mer yn schimpfe / zo gedenkestu ir deste bas in ernste / Wen vbunge ist besser wenne kunst / denne ůbunge tawg wol ane kunst aber kunst tawg nicht wol ane ůbunge
(Hs. 3227a, folio 15r)

Výcvik

Tak prepracovaný systém šermu ako uviedol majster Lichtenawer si len ťažko predstaviť bez dlhodobého a intenzívneho cvičenia. Hoci je Lichtenawerov Zedel mnohokrát glosovaný jeho nasledovníkmi, nemožno dnes žiaden šermiarsky spis použiť ako metodický výcvikový plán. Fechtbuchy – šermiarske knihy – je nutné interpretovať a vzájomne porovnávať, čím sa nám vytvorí komplexný obraz, z jedného spisu nepostrehnuteľný. Žiaden z nich nie je možné zobrať osve ako manuál a učiť sa podľa neho šermu.

Výcvik pravdepodobne musel prebiehať vždy individuálne pod vedením vyučujúceho majstra, kde sa najdôležitejšie informácie predávali iba ústne. Bohužiaľ, do dnešnej doby nemáme žiadnu podrobnú informáciu ako sa mohol výcvik šermu vykonávať v nami študovanom období. Zatiaľ máme len množstvo ťažko zodpovedateľných, či dokázateľných otázok. 

  Prebiehal výcvik v dvojiciach, alebo väčších skupinkách? Kde prebiehal? V špecializovaných šermiarňach, alebo len pod holým nebom? Aké boli výcviková metodiky a ako často sa cvičilo? Aké boli cvičebné a ochranné pomôcky?  

Ak si prezrieme obrazové materiály zo šermiarskych kníh a iných vyobrazení šermujúcich postáv, nedokážeme na ne uspokojivo odpovedať. V mnohých prípadoch je pri šerme zachytené okolie, a veľmi často ide o šerm v exteriéry. Avšak v dielach mladších, zo 16. storočia, nie sú zriedkavé ani scény šermu v miestnosti, azda šermiarni.

Menšiu skupinu ľudí cvičiacich s mečmi, tesákmi, či zápas, nachádzame často aj v nešermiarskych zdrojoch. Nezriedka s postavami artistov, či kaukliarov v pozadí. Zmienky o konkrétnych šermiarňach z tohoto ranného obdobia 14.-15. zatiaľ nemáme, a môžme len dúfať, že pri ďalšom historickom výskume sa na ne narazí.

O tam ako prekvapivo často sa trénovalo umenie šermu nás informujú dva ojedinelé texty. Dodnes totiž prevláda názor, že dobový šermiari nemohli byť predsa nejak kvalitne trénovaný, a že šerm sa učili intenzívnejšie iba pred plánovanými duelmi. Podľa týchto dvoch textov šerm trénovali častejšie ako ktoríkoľvek historickí šermiari. Možno teda prirovnať intenzitu výcviku šermu k príprave vrcholových športových šermiarov.

Prvý text z Konungs skuggsjá (cca. 1250) radí trénovať v ťažkej zbroji alebo prešívanici s ťažkým mečom a štítom, či bucklerom každý deň okrem sviatkov aspoň jeden či dva razy.

Druhý text je list Philipa Sidney svojmu bratovi z roku 1580. Tu odkazuje mladšiemu bratovi, aby nenechal prejsť deň bez toho aby trénoval šerm mečom hodinu alebo dve.

Šermiarske meče

Veľmi dôležitou otázkou pre dnešnú rekonštrukciu šermu je otázka tréningových a všeobecne šermiarmi používaných zbraní. Medzi bojovými zbraňami a zbraňami používanými k šermu existuje prirodzený rozdiel spôsobený predovšetkým rozličným spôsobom použitia. Meč v bojovom poli najčastejšie rozdával rany z koňa a jednoručne. Nepriateľ navyše nemusel útočiť len spredu, či v pomere jeden na jedného. Oproti tomu duelový šerm zabezpečoval viacmenej rovnaké podmienky pre oboch šermiarov. Rovnaké zbrane i rovnaká výstroj.  Obe situácie majú spoločnú prítomnosť ohrozenia a smrti, ale v jednom prípade môže zabíjať navyše aj šíp do oka, alebo pád zo splašeného koňa. V druhom je jasné, čo a kto predstavuje to najväčšie riziko, na ktoré sa treba najviac sústrediť. Špeciálne, ak hovoríme o dlhom meči (langschwert), tak jeho bojové využitie oproti klasickému šermiarskemu možno označiť za neobvyklé. Ide o zbraň vyžadujúcu nanajvýš precíznu techniku, a už len jej samotný rozmer napovedá, že nebude zbraňou ideálnou na nosenie do boja. (V čase po roku 1500 sa do bojov nosili aj veľmi dlhé obojručné meče, ktoré si vydobyli stabilné miesto popri pikanierkych jednotkách.) O histórií a vývine meča existuje už kvantum literatúry a odborných prác, ale len máloktorá sa nazerá na civilné meče šermiarov. Väčšina študuje meče buď masového charakteru, získané z archeologických nálezov po ukončených bojoch, alebo unikáty zhotovované často presne na zákazku, ktoré sa pre svoju estetickú hodnotu zachovali v zbierkach a múzeách. Tie ktoré potrebujú pre svoju činnosť študovať šermiari sú zriedka dostupné v expozíciách. Len málokto by predsa archivoval opotrebované cvičné zbrane bez technickej alebo umeleckej hodnoty. Preto o mečoch pre šerm môžme vydedukovať viac z ikonografických materiálov, ako z reálnych exemplárov uchovaných do dnešných čias. Výnimkou sú 4 veľmi navzájom podobné kusy v zbierke múzea v Zürichu.

Absencia mečov nesúcich známky používania dokonca hnala ''odborníkov'' šermu k úvahe o plochom krytí, kedy sa nestretávajú hrany ostria mečov, aby sa vzájomne nepoškodili. To sa javí ako nonsens, keďže v dobových materiáloch nenachádzame zmienky o takomto šetrení, práve naopak. V už mnoho krát citovanom Hs. 3227a sa explicitne píše, že na obranu a krytie sa používa predné ostrie (lange schneide), prípadne rub (kurtze schneide), a čím bližšie k rukoväti, tým je v obrane väčšia sila a istota. Ťažko si predstaviť situáciu boja na život a na smrť, pri ktorom myslíme na šetrenie svojej zbrane, a to akokoľvek drahej. V takto kritickej situácií použije človek čokoľvek, aby prežil a uspel, a komplikovaný kryt plochou by iste výrazne znižoval tieto šance. Ku kontaktu plochy a hrany samozrejme často dochádzalo, nie však kvôli šetreniu zbrane, ale preto, že to tak vyžadovala situácia alebo správny výkon techniky. Nešlo o vedomé nastavenie plochy proti hrane s následným pretočením na ostrie s účelom šetriť zbraň ako sa bežne vyučujú ploché kryty.

Atribúty šermiarsky mečov

Prvým a najzjavnejším atribútom mečov je ich dĺžka. Langschwert, alebo dlhý meč je hlavnou zbraňou učenia majstra Lichtenauera a jeho nasledovníkov. Toto učenie ovládalo šermiarne strednej Európy bez pochýb 200 rokov. (Aj keď neskôr v modifikovanej verzii.) Dlhý meč je naozaj dlhší ako meče nosené do boja. V žiadnom prípade nemôžme stotožniť dlhý meč a takzvaný jeden-a-pol-ručný – výplod modernej doby. Tiež nejde o zbraň, ktorú možno ovládať jednou rukou rovnako dobre ako oboma. V šermiarskych knihách sa len málokedy autor venuje podrobnejšie atribútom meča, našťastie však o tom nemlčia ilustrované fechtbuchy a pár myšlienok o meči nachádzame aj v biblii Lichtenauerovho umenia, v norimbergskom Hs. 3227a. Píše sa tu o vyvážení čepele hlavicou vhodnej váhy. Keď je ťažká čepeľ, musí mať meč aj ťažkú hlavicu, ktorá potom pri správnom držaní pôsobí ako skvelá protiváha a dodáva sekom silu.    

O dĺžke meča sa čosi dozvedáme aj od taliana Fillipa Vadiho, ktorý spomína, že meč má byť dlhý pod pazuchu a rovnako aj rukoväť musí byť dostatočne dlhá. Priečka by mala dosahovať takmer dĺžky rukoväte. Špeciálne pre meče v zbroji (harnisch) odporúča mať nabrúsené posledné 4 prsty od hrotu. Naneštastie autor nespomína viac o brúsení mečov pre šerm bez zbroje (blossfechten). Takáto informácia od skúseného majstra šermu by bola pre nás hodnotnejšia ako mnohé reálne dochované exempláre. Možno sa však domnievať, že silná časť čepele (stercke) nebola tak ostrá ako časť pri hrote (schweche), keďže plnila hlavne obrannú funkciu a ostrá hrana by sa zbytočne devastovala.

Čo možno povedať k samotnému tvaru meča určeného pre školený šerm a tréning? Z múzejných exponátov dnes už ťažko určiť, či ten-ktorý meč bol užívaný aj na civilný šerm, alebo výcvik. Účel možno ľahko zistiť ak ide o meč určený na reprezentáciu (dar), ceremoniálny meč, prípadne meč kata. Všetky majú svoje špecifické znaky. Existujú však podobné špecifické znaky aj pre meče šermiarov? Podľa šermiarskych vyobrazení sa nám javí, že áno.

Celková dĺžka dlhých mečov z pohľadu šermiarskych kníh a fechtbuchov dosahuje priemerne 75-85% výšky šermiarov. Pri predpokladanej výške 175 cm ide o meče 130 až 150 centimetrov dlhé. Pri takejto dĺžke je vypočítaná dĺžka čepele od cca. 100 cm do 110 cm a rukoväť tvorí zvyšok o dĺžke 30 - 40 cm. Dĺžka priečky je často takmer rovnaká ako dĺžka rukoväte. Bežne v rozmedzí 25-35 cm. Tvar priečky je viacmenej zhodný pre väčšinu mečov zo šermiarskych kníh. Je v nich takmer nemožné nájsť ohnutú priečku. Niekoľko málo zahnutých kusov sa vyskytuje v knihe Paula Kala (CGM 1507) a ide takmer o zanedbateľný oblúk. Absencia zahnutých priečok v šermiarskych spisoch nemôže byť náhodná, lebo v zbierkach sa nachádzajú vo veľkých počtoch. A keďže uvažujeme o mečoch v rozpätí min. 150 rokov, môžme vylúčiť aj módny vplyv, ktorý by nútil autorov kresieb vo fechtbuchoch zobrazovať priečky výhradne rovné.

Vplyv zahnutej priečky na šerm nie je zrejmý na prvý pohľad, avšak pri praktickom aplikovaní dobových šermiarskych techník sa ukazuje rovná priečka praktickejšia. Pri našom výskume dobových šermiarskych postupov v Trnavskom šermiarskom cechu (TŠC) sme sa presvedčili, že ohnutá priečka síce dokáže súperovi zachytiť meč a tak ho na chvíľu paralyzovať, avšak rovnako uviaznutý je aj druhý meč, čím nastáva situácia nepríjemná aj pre držiteľa ohnutej priečky. V šerme podľa Lichtenauerovho systému sa často používa pretáčanie (winden) čepele a zakrivenie priečky túto techniku mierne sťažuje. Dokonca priečka zahnutá smerom k hrotu stráca oproti rovnej priečke svoj ochranný charakter a viac odkrýva ruku šermiara.

Práve ruky šermiarov sú v podstate tým najdôležitejším, čo si musia pri šerme popri hlave chrániť. Aj malé zranenie, ktoré by kdekoľvek na tele znamenalo iba škrabnutie môže na rukách a hlavne prstoch znamenať koniec súboja. Nemožnosť dostatočne silno zovrieť meč sa rovná takmer istej prehre. Kvôli ochrane rúk a prstov sa postupom času pridávalo k štandardnej krížovej priečke aj zopár kovových prútov chrániacich ruku aj zo strán. Toto vylepšenie však v šermiarskych knihách neevidujeme ani v neskorom 16. storočí. Prirodzene sa nám núka otázka prečo tomu tak nebolo. Pravdepodobnou odpoveďou je, že by príliš komplikovaný kôš meča prekážal v nemeckom (pôvodne Lichtenauerovom) štýle šermu.

Iným spoločným znakom zreteľným takmer vo všetkých fechtbuchoch, je rozšírený koreň čepele. Nemecky označovaný ako štít (schilt - toto pomenovanie nájdeme napríklad aj u Joachima Meyera), u nás sa skôr používa názov prevzatý z pomenovania tupej časti čepele rapírov – ricasso. Bez ohľadu na existenciu korektného názvu pre tento špecifický koreň čepele, môžme tvrdiť, že ide o veľmi jednoznačný znak šermiarskych zbraní. Na vojenských mečoch sa nám ho nepodarilo zatiaľ vystopovať. Dnes sa takéto meče so štítom zvyknú označovať ako pierka, či fedre (der Feder – pero) aj keď v šermiarskej literatúre nenachádzame pre tento názov žiadnu oporu. Preto by bolo lepšie tento názov vylúčiť z dnešnej šermiarskej terminológie. Mylne sa predpokladá, že ide o výhradne sparingové, ľahké a ohybné meče. Pravda je, že s najväčšou pravdepodobnosťou, ide o tréningové zbrane, avšak rozmerovo, váhovo i vlastnosťami podobné reálnym mečom. K výraznému odľahčeniu došlo až neskôr (pokročilé 16. storočie) kvôli bezpečnosti na spomínaných verejných školách šermu.

 Prvé vyobrazenia čepelí zo schiltom nachádzame už v polovici 15. storočia a podobne inšpirované meče boli používané až do storočia sedemnásteho. Účel tejto modifikácie nie je nikde podrobne analyzovaný. Úvahou sa nám núka vysvetlenie, že išlo o konštrukciu s cieľom zlepšiť kvalitu šermu, či tréning samotný. Pri štúdiu Lichtenawerovho šermu každý zistí, že pri šerme sa veľmi často využíva väzba čepelí. Základ mnohých techník spočíva práve na silnej väzbe pri priečke. Čepele sa často po sebe kĺžu a narážajú na záštitu. To pri úzkej čepeli často znamená, že ruka tesne za priečkou je ohrozená rezom, či dokonca priamym úderom. Čepeľ širšia ako zovretá ruka na rukoväti tento efekt eliminuje, lebo odvádza súperov meč do strany, kde už nedokáže ohroziť prsty za priečkou. Ak však rozšírime iba koreň pri priečke, zachová sa ochranná funckia širokej čepele pri zachovaní rovnakej hmotnosti kompletnej zbrane. Nápadne rozšírený koreň navyše sústreďuje hmotnosť k priečke. Z japonského kenda je známy dobari štýl bambusových mečov, ktoré majú výrazné rozšírenie práve v mieste koreňa čepele za účelom lepšieho vyváženia zbrane. Výsledný ochranný efekt schiltu je často ešte lepší ako kompletne široká čepeľ, lebo súperov meč sa spomalí respektíve zastaví na prechode (niekedy i pravouhlom odsadení) medzi tenšou a hrubšou časťou.

Ako a kedy presne vznikla myšlienka schiltu nie je presne známe. Je možné, že ide o zámerný objav, alebo náhodný výsledok dlhodobo prebrusovaných mečov spojený s dobrým nápadom. Snaha chrániť si prsty pri šerme mečom je staršia ako najstaršie šermiarske učebnice dlhého meča. Za predchodcov schiltu možno pokladať konštrukčne jednoduchšie kožené zvony umiestnené na priečke pri koreni čepele. Toto riešenie sa objavuje aj paralelne v kombinácií so schiltom. V prípade, že by išlo iba o tesnenie meča vloženého do pošvy, ako niektorí tvrdia, v nedávnej dobe bolo celkom dôkladne ilustrované, že táto pomôcka chráni aj prsty ozbrojenej ruky, bez ohľadu na pôvodný zámer.

15. storočie

O rôznych tvaroch schiltu môžme uvažovať skôr skrze ikonografiu ako pohľadom do múzejných zbierok. Najstarším fechtbuchom Lichtenawerovej tradície s vyobrazením šermiarov je Cod. 44 A 8 datovaný k roku 1452. Tri notoricky známe obrázky (obrázok sediacej postavy a dva obrázky základných polôh) ukazujú evidentne zbrane určené na technický šerm. Ak sa bližšie pozrieme na sediacu postavu na prvom obrázku, uvidíme, že drží meč s extrémne širokým koreňom čepele, obzvlášť v pomere k dĺžke priečky. Druhým dôležitým detailom obrázku je, že čepeľ tohto meča má zjavne široké, a teda tupé ostrie, a to po celej dĺžke od priečky až po hrot. Hrot je rovnako zaoblený. Tento meč teda nie je určený na zabíjanie, ale na bezpečný tréning a nácvik šermu. Ostatné zbrane na tomto obrázku sa analyzujú horšie a u tesáku (langes messer) nemožno z istotou povedať, či je rovnako tupý, alebo naopak dvojitá čiara iba zvýrazňuje ostrie. Ak si však všimneme, že podobná zdvojená čiara je aj na rube tesáku, ktorý býva vždy tupý, môžme sa azda domnievať, že ide tiež o nenabrúsený cvičný tesák. Tretia zbraň je zachytená najmenej detailne, a dokonca je ťažké identifikovať o aký meč presne ide.

 

Podľa pomeru dĺžok by azda mohlo ísť o meč pre šerm pästným štítom a mečom. Pre šerm v zbroji (harnischfechten) je možno trochu prikrátky, ak by bol zobrazený v rovnakej mierke ako tesák. Ak by predsa išlo o meč pre šerm v zbroji, opäť vykazuje známky cvičnej zbrane. Harnischfechten totiž vyžaduje úzky a veľmi ostrý hrot. Tento je ale výrazne zaguľatený. Pri jeho ľavej hrane možno rovnako ako pri predchádzajúcich zbraniach pozorovať náznak tupého ostria.

Na obrázkoch polôh Vom Tag proti Alber aj Ochs a Pflug sledujeme podobné meče ako je meč na obrázku z prvej strany tohto manuskriptu. Rozšírené korene čepelí sú približne rovnobežné so zvyškom čepele a postupným oblúkom sa zužujú do normálnej šírky odhadom tak po 7 až 12 cm pri predpoklade bežnej dĺžky priečky okolo 25 - 30 cm. V profile sa javia ako podbrúsené kosoštvorce, ktoré sa pri prechode do čepele menia na ploché obdĺžniky (vďaka tupej hrane). Najvýraznejšia profilácia je viditeľná práve na prvom obrázku sediaceho šermiara, azda učiteľa šermu.

Všetky meče majú hlavice v tvare hrušky, alebo cesnaku (hlavne tie na prvom obrázku). Priečky sú rovné a pravdepodobne štvorhranného prierezu.

Ďalší príklad šermiarskych mečov nachádzame v diele Hansa Talhoffera Cod. Icon. 394a z roku 1467. Ide o najmladšie Talhofferove dielo a v jeho predchádzajúcich spisoch nevidieť náznaky podobných šermiarskych mečov. I keď Hans-Peter Hils tvrdí, že táto kniha je pomerne presná kópia manuskriptu z roku 1459 Thott 290 2° uloženého v Kodani, dovolím si nesúhlasiť. Celkovo je dielo poňaté inak. Predchádzajúce diela boli veľmi striktne zamerané na súdne súboje s často značne krvavým koncom, toto dielo je už iné a väčšiu časť venuje aj Blossfechten, ktoré nie je typické pre ordály. Obrázok vľavo zobrazuje dva typické meče tohoto fechtbuchu. Ľavý šermiar drží meč s rozšíreným koreňom, ale jeho súper bežný meč bez špeciálnych úprav. Oba meče majú viac-menej identické prvky, priečku sú zhodne rovné a zakončené guličkami. Hlavice v manuskripte sú výhradne hruškového tvaru bez náznaku hrán. Čepele sa v porovnaní s Danzigovým manuskriptom javia útlejšie a viac zahrotené. Rozšírený koreň pri priečke pozorujeme iba na prvých stránkach spisu, potom nasledujú už iba meče bežného typu. Azda aj preto, že polovica techník (hoci sú šermiari odetý civilne) je určená pre harnischfechten – šerm v zbroji, kde je tento bezpečnostný rys nepotrebný. Na obrázkoch, kde sa schilt vyskytuje, má veľmi jednoduchý  tvar a takmer identický s exponátom A90 vo Viedeňskom Neuburgu.

Paulus Kal ako Talhofferov súčasník sa venuje šermu bez zbroje vo väčšej miere a dokázateľne viac nasleduje klasickú vetvu šermu podľa Lichtenauera. A prejavilo sa to aj v použitých mečoch v jeho dielach. Manuskript CGM 1507 obsahuje rozsiahlu časť venovanú klasickému šermu dlhým mečom bez zbroje a takmer na každom zobrazenom meči môžme nájsť ochranu prednej ruku, či už v podobe skúmaného rozšírenia koreňa čepele, alebo aspoň ako kožený zvon presahujúci z rukoväte na čepeľ. Dokonca niekde sa vyskytuje ich vzájomná kombinácia. Žiadna z techník spomínanej časti nekončí krvavou smrťou súpera, je teda možné, že zachytené techniky znázorňujú nácvik šermu podľa Lichtenawerovho učenia. Čepele mečov sa opäť podobajú na obrázok z Viedenského KHM. Rozšírenie čepele je pravouhlo odsadené a prierez  po celej dĺžke má kosoštvorcový tvar. Priečky sa od Cod. Icon. 394a odlišujú. Sú veľmi jednoduché a pravdepodobne štvorhranné. Čo je ale výnimočné, že občas sú mierne ohnuté smerom k hrotu. Ohnutie priečok vidieť v manuskriptoch naozaj iba výnimočne, lebo ohyb vpred zmenšuje ich funkčnú dĺžku a obmedzuje pri technikách vo väzbe, napríklad winden.

Peter Falkner svojho času hauptman u Markusákov vo svojom diele podobne ako Paulus Kal kombinuje kožený zvon so širokým koreňom (Obrázok vľavo). Korene čepelí sú opäť pravouhlo odsadené a na niektorých ilustráciách výrazne dlhšie ako býva zvykom. Hroty čepelí sú oblé a hrany sú minimálne do polovice čepele zrazené do tupa. Priečky sú už tradične zakončené guličkami. Ani v tejto knihe nenachádzame nejaké jasné smrteľné zakončenia.

16. storočie

Anonymná (Ms. Germ. Quart 2020) kniha len možno cca. 10 rokov mladšia ako spis Petra Falknera (známa tiež pod označením Goliáš) zobrazuje okrem mečov s tupým hrotom a schiltom aj meče zabrúsené do ostra a bez prídavnej ochrany pri priečke. Nájdeme tu aj krvavé zranenia a prebodnuté nohy, či hruď, čo len dokazuje, že stále ešte nešlo len o neškodnú hru ale reálne bojové umenie.

Vyvinutejšiu formu schiltu dobre vidieť na nádherných maľbách v dielach mecenáša šermu Paulusa Hectora Maira (diela cca. 1545). Vo všetkých jeho kompendiách nachádzame podobné, takmer identické, zbrane. Osadenie schiltu tu nachádzame v pravom ako aj v ostrom uhle. Vzniknuté ostré rohy začínajú nadobúdať ornamentálnejšiu podobu a celkovo dávajú zbrani novú estetiku aj napriek vysoko spotrebnému charakteru zobrazených mečov. Evidentne tupé cvičné meče majú kosoštvorcový prierez a sú kratšie ako meče v spise Ms. germ. quart. 2020. Hroty sú úplne tupé, a tiež v prvom uhle, akoby useknuté. Niektoré obrázky naznačujú, že nejde o jednoduché useknutie ale o mierne zatočenie hrotov späť, čím by sa stali ešte viac bezpečnými (podobne ako mechanické športové šable). Tento prvok zatiaľ nemáme podporený reálnymi nálezmi, ale pri modernej rekonštrukcii takejto zbrane sa toto zakrútenie hrotu ukazuje ako výborný bezpečnostný nápad.

Priečky na mečoch v Mairových knihách sú výhradne rovné, guľatého i hranatého prierezu na koncoch mierne rozšírené. Hlavice sú nanajvýš praktické a jednoduché, guľatého či hruškovitého tvaru.

Posledné významné knihy pre šerm dlhým mečom sú diela Joachima Meyera. Hoc všetky boli napísané až v čase, keď šerm dlhým mečom už dávno stratil svoj pôvodný význam. Lichtenauerov systém stále tvorí pôvodnú kostru, avšak mnohé prvky sa robia už inak, niektoré sa úplne vynechali a mnohé nové pribudli. Body hrotom sú výrazne obmedzené a útoky sa vykonávajú už aj plochou čepele. Meče u Meyera možno považovať za ploché cvičné meče bez stredovej hrany. Hroty nie sú ostré, ale nie až tak ako u Maira. Kreslič zaznamenal veľmi precízne, že hrany mečov sú výrazne tupé. Schilty  sú veľmi výrazné a v texte nachádzame explicitné zmienky o ich použití. Priečky sú opäť veľmi často zakončené guličkami, alebo sa ku koncu kužeľovito rozširujú.

Unikátna zbierka cvičných mečov sa nachádza dnes v Landsmuseum Zürich. Ide o zbrane s veľmi širokým schiltom, ktorý pokračuje následne extrémne úzkovou čepeľou. Meče sa mierne k hrotu rozširujú, čím dostávajú veľmi netradičný tvar. O bezpečnosti niet pochýb, hroty su široké a guľaté a čepele sa mierne prehýbajú už pod svojou vlastnou váhou. Pri bodnutí sa čepeľ ohne a kým sa pri ohybe nezlomí, ide o bezrizikový zásah. Všetky tieto exempláre sú až na pár detailov takmer idnetické. Pravdepodobne z jednej dielne, možno na zakázku pre konkrétnu fechtschule. Vzhľadom na vlastnosti čepeľe nejde o trénigové zbrane na techniku, ale na voľný zápas.

Záver

Tak ako dnešná športová či poľovnícka streľba vyžaduje špecifické zbrane, ktoré sa líšia od vojenských, podobne tomu bolo i pri chladných zbraniach, špeciálne pri mečoch. Ak túto paralelu rozšírime ešte o airsoft/paintball a k nim na druhú stranu priradíme kožené tesáky a paratschwerty získame veľmi komplexný obraz, ktorý nám pomôže prekonať dnes ešte stále jednoduchý pohľad na šerm a meče v stredoveku, či renesancii. Nie je meč ako meč. Je nutné sa zamýšľať nad jeho účelom ešte pred zadaním do výroby. V posledných rokov sa začína u nás presadzovať popri scénickom šerme aj šerm pôvodný a bojový. Mnohí už vytušili, že používať bežné repliky na tento "novo-pôvodný" šerm nie je úplne ideálne. Kunst des Fechtens vyžaduje v skutku dlhšie meče, pri zachovaní nízkej váhy. Okrem toho váha nemôže ísť na úkor tuhosti čepele. Mnohé dnešné čepele (hlavne brúsené) nemajú dostatočnú tuhosť v tlaku cez plochu, čo znemožňuje solídnu prácu vo väzbe, podstatnú to časť Lichtenauerovho systému.

Pre sparringové účely sa dnes už dajú zakúpiť simulátory mečov. Od drevených a nylonových až po oceľové. S používaním nylonu a dreva ako plnohodnotnej náhrady sa nemôžme stotožniť. Iste svoje miesto pri výcviku majú a budú mať. Na druhú stranu, nie je vhodné používať ani oceľové sparringové zbrane (Hanwei) na trénovanie a dril. Ak majú meče zobrazené u Danziga rozšírený koreň čepeľ, neznamená to automaticky, že ide o ľahké flexibilné meče po vzore Zurišského pararschwertu.

Doplnené poznámky

Tesáky z kože

Die Fechtschule auf dem Schiessen zu Zwickau im Jahre 1573

.../ Lang spies, Dysacken vnd auch schwert / hälleparten vnd halbe Stangen, / Dollich, vnd was noch ist abgangen, / Ein par Dysackn von Leder gmacht,/ ....

.../ Kriegt ein Dysäcken von Leder gmacht, / Vnd hat sich da nit lang bedacht, / Er wischt vnder das Volck hinein, / Vnd schlug also mit grimmen drein,/....

Zdroje

1. Karl Wassmansdorf: Sechs Fechtschulen der Marxbrueder und Federfechter, Heidelberg 1870
2. Hans-Peter Hils: Meister Johann Liechtenauers Kunst des langen Schwertes, 1985
3. + primárne zdroje citované v texte

Obrazová príloha

 

Martin Heemsckerck

Sigmund Schning, Cod. I.6.2°.5

E.1939.65.341, Glasgow

Landsmuseum Zürich - Paratschwert (celkom 130cm, čepeľ 97,1cm)

Unikátna zbierka cvičných mečov z prvej polovice 16. storočia. © Schweizerische Landesmuseum, Zürich

Askeri Müze, Istanbul

Cvičný meč 134x27cm, čepeľ 104cm váha 1670gr

 

Solothurner Codex - špecálne meče na harnischfechten

Pekný exemplár cvičeného meča typického pre 16. storočie kde sa čepeľ rozširuje smerom k hrotu. Z pozornosť stojí výrazne krojený schilt. Dĺžka 138cm. Wilczek's collection

Meč nachádzajúci sa v Spišskom múzeu je unikatným minimálne tým, že je to možno jediný exemplár takéhoto meča na Slovensku. Avšaj je pravdepodobné, že ide iba napodobeninu z neskorších storočí. Čepeľ je na sparingový meč príliš tuhá, aj keď na hrote je vyklepná do tenka. Tvar rukoväte je úplne neegonický, a takmer nepoužiteľný. Ak je na meči niečo pôvodné, tak jedine čepeľ. Dĺžka 126 cm, čepeľ 97 cm.