Dva prístupy k tréningu šermu

Dlhšiu dobu možno sledovať najrôznejšie diskusie a ťahanice dvoch hlavných prúdov v historickom šerme. Na opačných stranách proti sebe stoja prívrženci turnajovo-sparingového prístupu k šermu a technicky a rekonštrukčne zameraní šermiari (bohužiaľ, toto sa ešte stále netýka slovenskej a českej scény, tu stále prevláda šerm divadelný). Hlavný rozdiel medzi oboma tábormi je v náplni činnosti a často aj v sledovanom cieli. Spory riešené v internetových diskusiách sú zväčša postavené na presviedčaní druhej strany o tom, že práve ten môj prístup je ten správny, a aké nedostatky má prístup opačný.

Turnajovo-sparingový šerm sa zameriava hlavne na praktickú stránku šermu. Cieľom je vycvičiť sa v ovládaní zbrane tak, aby sme dokázali podľa istých pravidiel poraziť súpera. Tréning takéhoto šermu spočíva hlavne vo vzájomnom sparingu, cvičení kondície, postrehu a reakcií. Principiálne sa tento šerm podobá športovému šermu, aj keď nejde o dokonalú analógiu. Rôzne skupiny s týmto prístupom trénujú najrozličnejšími metódami - niektoré s ohľadom iba na praktickú stránku, iné sa snažia vkladať aj prvky pôvodného šermu, prevažne však cudzie interpretácie. Na Slovensku zatiaľ nemáme  podobné skupiny, ktoré by sa verejne hlásili k tomuto prístupu. U nás zatiaľ prevláda opačná paradigma (v istom čase sme si všimli u nás spolky voľného šermu, čo však v TŠC považujeme za podivnú vetvu, ktorá rozhodne nepatrí pred publikum).

Technicko-rekonštrukčný šerm je prístup, ktorý sa zakladá na štúdiu a interpretáciách pôvodných šermiarskych diel. Cieľom je obnoviť bojové umenie, ktoré už bolo raz sformulované. Pri tomto prístupe sa spoliehame na kvalitu a autentickosť zdrojov a snažíme sa aplikovať zapísané vedomosti. Keďže písaný text obsahuje veľmi málo informácii o konkrétnych detailoch jednotlivých techník, neoddeliteľnou súčasťou musí byť aj kvalitná interpretácia s dôrazom na efektivitu v reálnych podmienkach. Tréning je založený prevažne na simulovaní osobitých situácií pre tú ktorú techniku a učení sa zaužívaných riešení pre vzorové situácie.

Samozrejme oba prístupy sa zriedka vyskytujú v čistej forme bez vzájomného presahu. V prípade, že cieľom pre obe skupiny je dosiahnuť poznanie šermu dlhým mečom, tak by sa po dosť dlhom čase mali stretnúť v rovnakom bode. Je však málo pravdepodobné, že sa to naozaj podarí vo väčšej miere, alebo že by dokonca oba prístupy splynuli.

V súčasnosti je to skôr spor ako synergia. Jedni tvrdia, že druhí sú odtrhnutí od reality, a že len turnaj ukáže, kto má pravdu. Naspäť prichádzajú argumenty, že turnaj má ďaleko od reálneho súboja, a že výsledky sú prudko závislé od pravidiel a hlavne rozhodcov. Kto má teraz pravdu? Obe strany.

Cvičiť šerm bez integrácie techník do aktívnej šermiarske zásoby (vedieť použiť techniku v voľnom zápolení) je naozaj odtrhnuté od reality a stavím sa, že nie je možné bez toho spraviť ani dobrú interpretáciu. Interpretácia Kunst des Fechtens sa nedá vystavať na pomalom, či teoretickom opakovaní "pohybov" popísaných vo fechtbuchoch. Nie je všetko o tom spraviť krok, seknúť sprava a zawindovať presne podľa poučky.

Na druhú stranu, turnaj nie je duel. Pravidlá vždy viac či menej deformujú šerm. To sa týka aj ochranných pomôcok a typov použitých zbraní. Videl som kvantum zápasov, ktoré by podľa iných pravidiel skončili opačným výsledkom. Okrem toho je zaznamenaných veľa takých stretnutí, kde by výsledok bol iný, ak by sa nahliadlo do spomaleného videozáznamu. Nikto z nás bez pomoci modernej techniky nie je schopný postrehnúť, čo sa naozaj stalo pri rýchlejších stretoch. Aj napriek tomu si však myslím, že turnaje majú zmysel a je potrebné, aby tu "vyrástla" skupina rozhodcov, ktorí budú vedieť fundovane povedať, čo sa v tom ktorom strete udialo.

Oba prístupy majú svoje opodstatnenie. Veď podobnú koexistenciu sledujeme aj pri ázijských bojových umeniach. Napríklad: iaido vs. kendo, aikido vs. thajsky box etc. V 21. storočí nie je šerm otázkou prežitia. Už aj v stredoveku existoval šerm pre kratochvíľu. Dnes nie je pravdepodobné (ani žiadané), že svoje zručnosti s mečom preveríme v reálnom boji s ostrými zbraňami. A preto, keď chceme prísť na kĺb pôvodnému šermu, musíme kombinovať a hľadať rôzne spôsoby ako k nemu prísť.

U nás v skupine sa začalo študovať umenie šermu podľa paradigmy zdola nahor, teda od základných pohybov a techník. Najskôr sme začali drviť kroky a seky do vzduchu a zložitejšie techniky sme skúšali až po dôkladnom zvládnutí predošlej látky. Osobne to považujem za trochu ťažšiu a dlhšiu cestu, hlavne na začiatku. Myslím si ale, že v pokročilejšom štádiu je tento prístup efektívnejší, keďže má za sebou storočiami overené základy.

Na vystavanie kvalitného šermiarskeho systému treba, aby bol založených na desiatkach stabilných a preverených vrstiev. Ak je totiž jedna chybná, všetky nad ňou sa pri reálnom zaťažení (voľnom súboji) zrútia. V dnešnej dobe je šerm dlhým mečom stále v plienkach, aj keď si možno niektorí myslia, že Lichtenauerov systém je už dobre prebádaný, a tak sa môže isť ďalej. Obrovský omyl! Majstra dlhého meča nemáme ani na západe, ani u nás.

V mnohých diskusiách sa ľudia oprávnene pýtajú, prečo vo voľných zápasoch tak výrazne chýbajú techniky, ktoré sa šemiari snažia pochopiť z fechtbuchov. Prečo chýba pri turnajoch väzba, vo fechtbuchoch tak často spomínaná ? Neviem, či majú odvahu si to priznať, ale problem je jediný - primitívna úroveň dosiahnutého šermu.  Každý zhruba vie, ako vyzerá zwerchhau, ale nikto ho ešte nevie urobiť!

Málokto z nás môže povedať, že sa v tréningu vyrovná stredovekým šermiarom. Preto nemožno povedať, toto nefunguje, toto si trochu upravme po svojom. Podľa odporúčaní trénovali naši predkovia 1-2 hodiny denne okrem sviatkov, a to nešlo o šermiarskych majstrov.

Keď si dnes pozriem videá, ktoré sme spravili ani nie pred rokom, nájdem veľa podstatných vecí, ktoré chápeme dnes inak a inak ich aj učíme. A pritom ide o elementárne techniky. Stále je na čom pracovať, čo je na jednej strane zaujímavé. Obávam sa však, že celý život budeme hľadať tie správne formy, ktoré azda niekto pred 500 rokmi poznal. Pravdepodobne budeme aj naďalej u nás raziť tú ťažšiu cestu - teoreticko-interpretačný smer. Myslím si, že to dáva väčší zmysel aj pre okolie a šermiarov, ktorí ešte len začnú objavovať Kunst des Fechtens. Netreba však zabudnúť overovať svoje výsledky aj prakticky vo vzájomných meraniach síl. Bez toho by sme mohli uviaznuť na mŕtvom bode. Našim cieľom nie je robiť Kunst pre kunst (umenie pre umenie).

So sparingom majú o mnoho väčšie skúsenosti ako u nás na Slovensku, kolegovia z Poľska. V Poľsku v HEMA skupinách prevláda presne opačný prístup. Turnaje sú tam hlavnou motiváciou výcviku šermu. Výbornú úroveň v turnajovom šerme dosahuju v skupinách napr. Fechtschule Gdansk a Vectir Glivice. U nás sa s voľným zápolením len pozvoľna začína. Jedna vec je nájsť správne ochranné pomôcky i správne tréningové metódy. A hlavne myslieť.

Cesta určite nevedie cez plné obrnenie sa a  následnú režbu hlava nehlava. Takéto turnaje strácajú akýkoľvek hlbší zmysel. Tento trend je dosť rozšírený skôr na východ od nás (Ukrajina a Rusko). Zaiste si to vyžaduje veľkú guráž a zaručuje vysokú hladinu adrenalínu. Problém je v tom, že takáto forma šermu má ďaleko od blossfechten. Šermovali by rovnako ak by sme ich vyzliekli zo zbroje? Určite nie.

U nás začíname experimentovať so sparringom s minimom ochranných pomôcok. Šerm v takýchto podmienkach vyzerá úplne inak. Nie z dôvodu, že sa bojím udrieť súpera, ale naopak. Všetci sa opodstatnene boja dostať. A to je želaný stav, ktorý je treba simulovať v každom turnaji. Iba týmto spôsobom sa nám podarí eliminovať množstvo dvojitých a náhodných zásahov.

Z osobnej skúsenosti si dovolím tvrdiť, že šerm s minimom ochranných pomôcok je technickejší, rýchlejší, tempovo presnejší a aj podobnejší šermu pôvodnému. Samozrejme, je aj nebezpečnejší, keďže sa nemôžete vôbec spoľahnúť na pasívnu ochranu. O to viac je nutná tá aktívna a vďaka lepšej pohyblivosti (keďže sme bez zbroje) o to účinnejšia.

Na záver by som možno len zhrnul, že oba prístupy, turnajový aj historický, sú validné a majú svoje miesto v súbore bojových umení praktikovaných v 21. storočí. Treba však usmerňovať svoj vývoj k zmysluplnému cieľu a tomu podmieniť pracovné metódy. Neporovnávať neporovnateľné a hodnotiť svoje úsilie očami protiľahlého tábora, či očami kritikov.